Nasledujúci text je trochu netypickou reportážou z hry Otázka cti, ktorá sa odohrávala v pochmúrne ladenom prostredí cyberpunku. Larp ponúka možnosť prežiť si príbeh na vlastnej koži… a toto je príbeh očami postavy, ktorú som si zahrala.

Ticho ulice ruší len zvuk ťažkých čižiem dopadajúcich na štrk a štrngot reťazí pri každom kroku. Niekoľko metrov pred dverami do „nového“ Pekla sa povzbudivo usmejem na Zazu vedľa mňa a vezmem ju za ruku. Dvere otvorím prudko, sebavedome, veď koniec koncov sme tu vítanými a častými hosťami. Teda ak na mňa nebude barman zazerať za to fiasko, vďaka ktorému je Peklo vynovené…

To bolo tak. Nejakí chlapci boli príliš tvrdí a mysleli si, že si môžu vyskakovať na slabé ženy. Mali smolu, že narazili zrovna na moje baby – predviedli sme im, čo dokážeme. Uznávam, že až tak roztočiť sme to nemuseli… no, vypáliť bar sme v pláne fakt nemali. Aj tak si stále myslím, že naša chyba to nebola. Prečo nehádzať vinu na porazených, však. Tí sa už v Pekle neukážu.

Vo dverách na pozadí teplého svetla dobre známa postava barmana s brokovnicou na pleci.
„Zbrane nechať tu,“ víta nás. Nemám dôvod namietať, tak do skrine bez rozpakov odkladám, čo mám práve zavesené na páse.
„To je všetko alebo ťa mám prehľadať? To platí aj pre teba.“
Povzdychnem si a z čižmy vytiahnem hrubú reťaz. Zaza za mnou podobnú odmotáva zo zápästia. Barmanov pohľad podozrievavo skĺzne na moje rukavice s našitými očkami reťazí.
„To je predsa len ozdoba,“ myknem plecom, na tvári drzý úškrn.
Po pár narážkach na stiesnené priestory a onú neslávnu udalosť sa mu na nás asi nechce viac plytvať slovami.

Je to tu… zvláštne. Zariadenie sa síce zmenilo, ale ľudia tí istí. Oči štamgastov studené ako pivo. V rohu kapela, Marián sedí na lavičke s Dalilou na ramene. Vedľa neho je jediné voľné miesto.
Ďalší úsmev venovaný mojej spoločníčke je trochu silený, no rozhodne zamierim na tú lavičku a popri tom nám objednávam pohárik na zahriatie. Neisto sa rozhliadame dookola a vlastne skonštatujeme, že tá stará krčma mohla radšej prežiť, a toto je snáď len dočasné riešenie. (Protestovať nahlas nepovažujem za dobrý nápad, vzhľadom na čiernu zbraň na ramene majiteľa…no a ja už vôbec nemám čo hovoriť.)
„Teba poznám…“ zvalí sa mi Marián na plece. S odporom ho strasiem. Feťák jeden… Celým mojím telom prejde ľadová vlna, rozhodne nie len preto, že nová krčma je pekne nevykúrená a hologram krbu tomu nepomáha. Nie… Celkom mi stačí jeho dotyk. Nechcem, nezniesiem dotyk… nijakého muža.

Tma, rozmazaný svet, nejasné kontúry. Bolesť, bolesť, ostrá, neprestávajúca… Z predlaktí, chrbta, podbruška…

Zaženiem spomienky. Našťastie AntaOrbita začína ladiť, oni tomu hovoria hrať. Zbožňujem ich. Fasa texty, hudobníci ako sa patrí, vedia spraviť show. Za posledného pol roka však zo seba na vystupkách nič rozumného nedostali. Marián sa z tripov nehodlá vrátiť na zem kvôli nejakým, ehm, fanúšikom. A je mi celkom jedno, že príčina som ja. Keby si odpustil tie dávky, aj ja sa k nemu správam inak.
Neprekvapil.
Berie do ruky mikrofón a Tieň s Kotim sa mu snažia vysvetliť, že má spievať. Následne mu vysvetľujú, čo znamená spievať. Alebo pripomenúť text. Jediný výsledok, ku ktorému sa dopracujú, je, že po celej piesni, ktorú odohrali, Marián začne pár veršov refrénu Corporation.
Vôbec sa nečudujem, že chalani už nemajú chuť prispôsobovať sa mu. Nie že by boli oni ukážkou triezvosti…

Keď som ich prvý krát počula, boli perfektní. Ešte so starou partou deciek z ulice sme sa vtedy prvý krát dostali do Pekla. Hrali. Hrali všetky svoje najlepšie hity, počúvala som tie slová a každé z nich mi otváralo nové obzory. Ja viem, že som bola naivná, ale presne to som potrebovala – nakopnúť, uvedomiť si, že svoj osud mám vo vlastných rukách. A hlavne, že ako žena nemusím byť len hračkou pre samcov. Dala som im to najavo a vydobila si rešpekt, územie, zdroje. Ja a moje krásky v reťaziach sme si už potom mohli dovoliť cítiť sa bezpečne a okrem iného aj pravidelne vysedávať tu v Pekle. Počúvať AntaOrbitu, usmievať sa na speváka, chytať jeho pohľady… áno, mala som sa skvele.

Neviem byť až tak bezcitná, ako by som si priala. Tento krát to asi fakt prešvihol. Po vyhrážke dealerovi so zabandážovanou hlavou som prídem k Mariánovi a pokúšam sa ho nejako prebrať. K nervozite pridáva nejaký doktor v bielej košeli, ktorý sa ma s vyčítavým výrazom tváre pýta, či ho necháme len tak zomrieť.
„Znáš ho?“
„Hej,“ odpovedám nevrlo.
„A záleží ti na něm?“
Viac zo mňa nevytiahne, aj keď sa sem-tam nevtieravo pokúša.
„Další dávka, nebo alkohol by ho moh zabít,“ upozorňuje ma. Trochu preháňa, toto nie je prvý krát, čo sa Marián tak zložil. Ale podceniť to nedokážem. Objednávam mu niečo nealko.
„Prečo…?“ šepká Marián a kŕčovito zviera moju ruku. „Tebe je to všetko jedno…“ Vytrhnem sa mu.
„Nemáš si pichať to svinstvo.“
Potom si unavene sadnem späť k Zaze.

Otvoria sa dvere. Skameniem. Toto – nemôže – byť – pravda. Vstupujú, pomaly, graciózne, ako z inej reality. Veď oni aj sú z inej reality! Z Korporácie, s čiernymi okuliarmi na očiach, v tmavých, decentných plášťoch, nedá sa to skryť na ich postojoch, výraze. Nemajú tu čo hľadať! Pevne zatnem nechty do Zazinho ramena, ona vie, prečo. Jeden z nich má blond vlasy stiahnuté na zátylku a tvár, na ktorú som nezabudla.

Vnímala som vlastný tep a túžila som zomrieť. Rýchlo, alebo pomaly, na tom už nezáležalo. Aspoň by som mala bod, ku ktorému by som sa mohla upínať, v ktorý by som mohla dúfať… Verila som, že rýchlo. Veď mu to ten hajzel prikazoval, aby sa ma zbavil. Nebola som už ničím než handrovou bábikou v jeho rukách, nedokázala som vidieť starostlivý pohľad, nežné dlane, ktoré ma ošetrovali. Odstránili najhoršie viditeľné známky toho, čím som si práve prešla. Koľko to bolo času? Netušila som. Netušila som ani, či ho mám nenávidieť, alebo mu ďakovať, no nedal mi možnosť. Skrátka ma vysadil z auta, s hŕbou bankoviek v ruke a vynúteným sľubom, že o tom nebudem rozprávať a už sa to nezopakuje. Tie peniaze som hodila na ulicu a schúlila som sa na mokrej zemi do klbka.

A teraz stojí v Pekle.
„Čo tu kurva chcú?!“
Zaza neodpovedá. Nie je treba. Nikto v bare nevie. Keď odchádzajú s Dalilou hore do izby, premkne ma strach – čo jej urobia? Ale nakoniec, je to jej práca… a snáď by si nič nedovolili priamo v krčme… Rozhodnem sa, že zasiahnem, až keď sa niečo začne diať. Toto rozhodnutie mi značne uľahčí aj Marián, o ktorého sa spolu s doktorom pokúšame postarať. Je sympatický. Pôsobí na mňa ako balzam, ostrov svetlej duše, uprostred tejto špiny. Sám zisťuje, že málokto okrem mňa je ochotný Mariánovi pomôcť.
Marián. Je úplne na dne.
„Ty si ma opustila… Prečo si ma opustila?“
Ako keby sa už nepýtal po stý krát. Neodpovedám. Vie to predsa veľmi dobre. Pritlačí si čelo k mojej dlani. Časť mňa ho túži objať… časť to nedokáže.
„Bojím sa,“ poviem potichu. „O teba, že sa ti niečo stane. Tých, čo prišli…“
„Prečo sa ich bojíš?“
„Poznám ich…“ dostanem zo seba a uhnem pohľadom, pozná ma však príliš a ja si uvedomím, že som to nemala povedať.
„Ublížili ti? To sú oni, však?! Ktorý z nich? Povedz mi to!“ nalieha, a mne takmer vyhŕknu slzy do očí.
„Nie… Len jeden, a ten mi vlastne pomohol… Nie, prosím ťa, nesmieš vstávať, nechoď za nimi… Zatiaľ nič nikomu nič nespravili. Asi to vôbec nesúvisí.“
Uverí mi. Alebo ho len zase premôže tá droga.

Zaza ma upozorní ešte na jedného príchodzieho. Zbledne ešte viac, ako keď vošli korporační. Je to ten pasák, ktorý dievčatá zo slumov predáva… Ja si na to nepamätám, omráčili ma. Ani k nemu nedokážem cítiť takú nenávisť, akú cíti ona. Mne nezabil milovanú osobu… Snažím sa ju utíšiť a sľubujem jej, že to len tak nenecháme.

Po nejakom čase, ďalšom nealko pre sfetovaného speváka aj pre moju krásku na ukľudnenie, po pár vystriedaných ľuďoch „tam hore“, kde sa korporační usídlili, príde rad aj na mňa. Riešia akúsi vraždu. V ruke zvieram reťaz – na obranu, nie na útok. Nie že by som verila, že by mi bola až tak platná, pretože tamtí majú v tele určite viac kovu ako tkaniva ľudského tela, a nie že by som to potrebovala, svedomie som mala čisté. Jednoducho zvyk…
Pýtajú sa. Na vypálenie baru, ku ktorému sa so smiechom pokojne priznám. Na názor na Korporáciu, ani tu nie je čo tajiť, aj keď im na rovinu poviem, že pred nimi nadávať nebudem. Na ostatných návštevníkov Pekla, na smrť predsedu Korporácie, na nejaké prepadnutie, na čokoľvek podozrivé. Postupne sa uvoľním, keď vidím, že mi od nich nič nehrozí. Potom pozriem blonďákovi do očí a tá myšlienka ma zasiahne ako rana päsťou.
„A akú pozíciu máte v Korporácii vy?“ vyšteknem útočne a prehltnem otázku, ktorá ma napadá zároveň s ňou: Dosť vysokú na to, aby si tomu vášmu predsedovi robil šoféra?

Muž, ktorého si takmer nepamätám. Pamätám si len údery, systematické, presné, nemôžem sa brániť, pretože telo ma neposlúchalo. Neovládala som ho , ale cítila som každý milimeter, každý črep bolesti, poníženia, každý dotyk jeho hnusných praciek… a znova a znova a znova. Kričala som. Viem, že som kričala. Rovnako ako viem, že jeho to tešilo, vzrušovalo, chcel to. Privrieť oči nebolo únikom, každá strata vedomia viedla len k mučivému prebudeniu…

Tú otázku zakecajú a ja s vyhlásením, že zo mňa nemajú čo vytiahnuť, zbehnem dolu. Trasiem sa od hnevu. Od hnevu a ešte od pálčivého vedomia, že tuším, viem. Marián leží na sedačke prikrytý dekou, ani neviem, či ma spoznáva. Sadnem si vedľa neho, vezmem ho za ruku a vystrašene s spýtam:
„Čo s tým máš? S tou vraždou?“
Netvári sa, že otázke rozumie, ani zo seba nedostane nič normálne. Ale ja som si už takmer celkom istá… Viem, že prostriedky má. Viem, že pre mňa je ochotný spraviť čokoľvek.

„Nedotýkaj sa ma!“ zvrieskla som, odsotila som ho a v dlani zovrela nôž. Bola som schopná mu ublížiť.
„Láska… ver mi, spolu to zvládneme,“ opakoval nežným, presvedčivým hlasom. Lenže ja už som nedokázala. Nechcela. Nemohla.
„Vypadni. Nechcem ťa už ani vidieť!“
„Nebuď hysterická. Upokoj sa a uvidíš, že postupne…“ v pochopiteľnom geste natiahol ruku smerom ku mne. Bola to chyba. Prižmúrila som oči ako malé decko a sekla som ho nožom po ruke. Zrak mi zahmlievali slzy. Prečo sa to muselo stať práve mne, ktorá som sa najviac snažila, aby ženy mali príležitosť, možnosť nebyť obeťami! Aby neopakovala ich bezmocnosť! Lenže tento zážitok bol horší ako všetko, čo som si vôbec dokázala predstaviť. A ten krutý výsmech, že sa im nedokážem pomstiť, zničiť ich, zabrániť tomu…
„Nepribližuj sa ku mne! Je koniec….“
Mariánovi sa v to popoludnie zrútil svet. AntaOrbita už odvtedy poriadne nehrala.

Myseľ mi zamestnáva ten pasák. Sľúbili sme barmanovej manželke, že ho nezabijeme, ale to ešte nič neznamená…. Chlap bez vtáka predsa dokáže žiť ďalej (naše neoficiálne motto). Len zbrane nám nedovolila. Nevadí, zvládneme to. Vojdeme k nemu do izby, k nemu a Dalile, ktorú som poprosila, aby ho odlákala. Ale tá malá zmija to celé skazila!
„Ešte mi musí zaplatiť,“ stojí nekompromisne vo dverách.
„Ja ti tie prachy dám. Toľko čo on, aj viac.“
„Nie. Ja ich chcem od neho.“
Nechápem. Nerozumiem! Myslela som, že sme dohodnuté. Tento plán nám nevyšiel… navyše Zaza za mojím chrbtom sa zreteľne bála niečo spraviť. Ona sa ešte má čo učiť. Nie je s nami dlho… iba odkedy ju vysadili z auta na ulici… spája nás ten istý zážitok.
Dalile neodpustím.

Postavím sa k hologramu ohňa, chvíľu očami hltám plamene a túžim sa v nich rozplynúť. Potom si uvedomím, že Zaza aj s tým zvláštnym chlapom s čipmi na spánku sedia celkom pri mne. Hovorí, že je Patrik… jej Patrik. Popravde neviem, čo si o tom mám myslieť, bojím sa o ňu. Ale nedokážem nepočúvať jeho slová – o slobode, o svete, kam nesiaha Korporácia, pobrežie, alebo lesy, kde žijú ľudia voľne, voľne…
Zažmurkám, potlačím slzy.
„Hovoríš pravdu?“
„Proč bych lhal?“ odpovedá, a v hlase nemá ani odtieň neúprimnosti. Nechápe, prečo som taká rozrušená.
„Ak by si ju dokázal vziať niekam do bezpečia…“ Prehltnem hrču v hrdle a opýtam sa: „Dajú sa v tom tvojom raji zohnať drogy?“
„Ne, obávám se, že ne.“ Pohľad má podozrievavý. Nerozumie mi. Nevie, prečo ma to zaujíma. Lenže pre mňa – keby sme tam odišli, aj s Mariánom, nikto by nám viac nemohol ublížiť. Raj, skutočný raj, stromy, lúky, obloha, žiadna krv namiesto vody každý deň. Boli by sme ďaleko od všetkých, všetkých, ďaleko od tohto života, ktorý neponúka nič než prach a špinu. Viem, že moje dievčatá to bezo mňa zvládnu. Dokonca viac, mohla by som tu nechať iba komando najlepších bojovníčok a zvyšok doviesť do bezpečia. Otvárali sa predo mnou brány do svetov, možností, riešení, po ktorých som celý život túžila…
Dosť.
Zatínam päste a nechty sa mi zarývajú do dlaní. Už predsa neverím na rozprávky. Nenecháme sa tak naivne oklamať. Ani ja, ani Zaza.

Vonku sa postupne stmieva a tí z Korporácie neodchádzajú. Ani neviem, či sa dostali k nejakým použiteľným informáciám. Marián je však presvedčený, že sa ich nemusí báť. Neviem, čo ho postavilo na nohy, ale nesťažujem sa. Minúty sa vlečú a ja sa snažím uveriť samej sebe, že to zvládneme, že to prežijeme – obaja. Potrebujem do baru dostať zbraň. Chcel ju po mne ten Patrik, ak ním teda je, ale hlavne ju po mne chce Zaza. Už mu neverí a ja, ja jej musím pomôcť.
V tom zmätku si uvedomím, že Marián schádza po schodoch a sadá si ku krbu. Čo mu spravili?! Volá ma k sebe.
„Máš letenku na orbit, láska, čaká ťa letenka na orbit….“ hovorí mi zlomene, zničene, ani len sa nebráni vzlykom.
„Nie!“ prudko mu potrasiem ramenom, beriem do rúk jeho dlaň. „Čo sa stalo? Okamžite mi to povedz!“
„Povedal som im všetko, všetko…“
Letenka pre mňa na orbit…? Kľaknem si k nemu na kolená a do očí sa mi zas tisnú slzy. Priznal sa… Nesmel, nesmel… čo s ním… nedokážem… strach… čo mu…
„Nie,“ šepkám a hladím ho po tvári, chcem vrátiť čas, alebo, alebo, čokoľvek, „a čo spravia s tebou?“
„Ja budem v poriadku, miláčik, neboj sa o mňa, ale ty budeš šťastná,“ odpovedá. Prečo mu nedokážem dôverovať?!
„Nebudem, ak tebe niekto ublíži!“
„Neublíži mi nikto, pôjdem naspäť…“
„Naspäť?“
Uprie na mňa pohľad. Nasledujúcu vetu vyslovuje nekonečne pomaly.
„Naspäť do Korporácie, odkiaľ sa mi podarilo ujsť.“ Vzdychne si. „Budem pre nich pracovať ďalej, na technológiách, ktoré som vyvíjal. Potrebujú schopných ľudí. Takých schopných, aby dokázali zavraždiť Predsedu. Budem tam žiť s myšlienkou, že pre teba som urobil všetko, čo som mohol.“
Život v raji – bez teba?
Bez teba?
Bez teba?
„Nie, prosím, láska, ja nechcem, nechcem ísť na orbit – “
„Budeš mať všetko, čo si zažiadaš, nič ti nebude chýbať – “
„Nechcem! Chcem ostať s tebou.“
„So mnou?“
„Pôjdem s tebou do Korporácie.“
„To by si kvôli mne spravila?“
Tvárou mu preletí úsmev, smiech. Nádej?
„Je tam až tak zle? Veď si hovoril…“
„Nie je, s tebou bude kdekoľvek nádherne.“
„Tak pôjdem.“
„A potom.. môžeme ujsť, tak ako minule. Urobím, čo po mne budú chcieť, a keď ma prestanú strážiť, odídeme odtiaľ a budeme si žiť ako chceme. Dobre, láska?“
Smejeme sa, ako deti, ako blázni, uprostred ohňa. Držím ho za ruku, keď vstávam, po lícach mi stekajú potôčiky sĺz, chvejem sa. Už nikdy ho nechcem pustiť. Nevnímam, čo muži z Korporácie hovoria, ako sa dohadujú na detailoch, ani pohľady ostatných v krčme. Už len pár krokov do nového života.

Dvere od Pekla sa za mnou zabuchnú.

Stránky o larpu: www.ettian.sk/otazkacti

Tento příspěvek byl publikován dne 28. 3. 2008 (Pátek) v 20.04 v rubrice Reportáž. Komentáře můžete sledovat přes RSS 2.0 kanál. Můžete zanechat komentář nebo trackback z vašeho webu.